Historik a univerzitný profesor A.Roger Ekirch zistil pri skúmaní nočného života v predindustriálnej Európe a Amerike, že ľudia nespali súvisle svojich plných 7-9 hodín, ale spali v 2 segmentoch, mali 2 spánky. Pričom medzi dvoma spánkami mali aj niekoľkohodinovú prestávku, aby mali sex, jedli, modlili sa, rozprávali sa a pod. Tento vzorec spánku je nám však v dnešnej dobe neznámy.
Ekirchova kniha „At Day´s Close: Night in Times Past“ dokumentuje viac ako 500 odkazov na to, čo sa vtedy nazývalo dvojfázový spánok. Od vydania knihy deklaruje už vyše 2000 odkazov v desiatkach jazykov, ktoré siahajú v čase až do starovekého Grécka.
Jeho akademická práca hovorí, že prespať celú noc sa skutočne uchytila až pred niekoľkými stovkami rokov. Za zavedením jedného dlhého spánku sa pričinilo hlavne rozšírenie elektrického osvetlenia a priemyselnej revolúcii s kapitalistickým presvedčením, že spánok je strata času, ktorý by sa dal lepšie stráviť prácou.
Dôkazy o delenom spánku sa našli v mnohých právnych dokumentoch, v lekárskych textoch, literárnych dielach a modlitebných knihách. Dokonca sa párom odporúčalo, že najlepší čas na počatie dieťaťa nie je na konci dlhého dňa, ale po prvom spánku, keď majú viac radosti a sú odpočinutí.
Začiatkom 19. storočia sa však prvý spánok začal predlžovať na úkor druhého spánku a medziobdobia bdelosti medzi spánkami. Na konci storočia bol druhý spánok už len o niečo viac ako prevrátenie sa v posteli na ďalších 10 minút driemania. Čo asi väčšina z nás pozná hlavne po nevyspatej noci.
Profesor Ben Reiss, autor knihy “Wild Nights: How Taming Sleep Created Our Restless World” („Divoké noci: Ako skrotenie spánku vytvorilo náš nepokojný svet“), obviňuje priemyselnú revolúciu a jej vtedajší postoj, že „spánok je pre slabochov“. A pýta sa, či teda treba naozaj sledovať peniaze, aby sme pochopili, čo sa v minulosti udialo. Nastali zmeny v ekonomickej organizácii výroby, keď sa zefektívnila práca a veľké množstvo ľudí sa objavilo v továrňach v rovnakom čase a robili čo najviac práce a čo najkoncentrovanejším spôsobom.
Keďže každá minca má dve strany
Vedci a historici sa všeobecne málokedy zhodnú, tak ďalší historici uvádzajú, že počas svojich výskumov neobjavili historické zmienky o spánkoch v dvoch etapách, ale že by sme sa mali pozerať na spánok v minulosti rovnako ako dnes, že rôzne sociálne skupiny, profesie a kultúry majú iné spánkové návyky, pričom základ je daný – spať každý potrebuje viac ako 7 hodín.
Za konsenzus môžeme považovať vyjadrenie Russela Fostera, profesora cirkadiánnej neurovedy na Oxfordskej univerzite, ktorý uviedol, že Ekirchove zistenia o dvojfázovom spánku môžu mať reálne základy v minulom správaní niektorých ľudí. Experimenty v spánkových laboratóriách ukázali, že keď ľudia dostanú príležitosť spať dlhšie, tak sa ich spánok môže stať dvojfázovým alebo dokonca polyfázickým, čím sa replikuje to, čo Ekirch našiel v historických záznamoch. Foster, ktorý je tiež riaditeľom inštitútu pre spánok a cirkadiánnu neurovedu Sira Julesa Thorna v Oxforde, však pochyboval, že ide o spánkový vzorec, ktorý by postihol v minulosti každého.
Zhrnutie:
História spánku odhaľuje nielen fascinujúce podrobnosti o každodennom živote v minulosti, ale práca Ekircha a ďalších historikov a antropológov pomáha vedcom v oblasti spánku získať nový pohľad na to, čo predstavuje dobrý spánok. Objavuje sa tu otázka, či veľké množstvo ľudí, ktorí trpia nespavosťou uprostred noci, sú vlastne pozostatky zvykov v našich génoch, ako nejaké ozveny z praktizovania 2 spánkov počas dňa z dávnej minulosti. Z prečítaného tiež môžeme usúdiť, že aj spánok je historicky ovplyvnení peniazmi, ktoré hýbu svetom a vďaka umelému osvetleniu a elektrickej energii sa ľudstvo stalo produktívnejším z časti aj na úkor svojej regenerácie.